Spleť tiel vytvára bublajúci objekt, živú inštaláciu valiacu sa priestorom, ktorá rastie, spočíva, naťahuje sa, rozbíja a znovu sa sceľuje ako kvapky ortute, občas je konštrukciou, niekedy spleťou indivíduí, inokedy neidentifikovateľnou kreatúrou, ktorá zmazáva hranicu medzi ľudským a neľudským. Meditatívnosť kvákania, povznášajúcosť kostolných chórov a ozvien veľrýb, crescendo minimal techna a plnosť ticha pretínajú naliehavé výkriky havranov, ktoré sa stávajú oneskoreneou hudobnou partitúrou pre nový tanec.

​

Tanečná inštalácia je utkaná z niektorých pohybových matérií predstavenia Proviazaní na kôl okamihu, pôvodne vytvoreného pre javiskový priestor. Tento materiál však posúva ďalej, využíva naplno jeho potenciál, aby diváka vtiahla do nekonečnej metamorfózy v univerze, kde čas plynie v špirálach, ide a vracia sa zmenený, budujúc veľmi subtilný, mnohovrstevnaný a výrazne kinestetický estetický zážitok ponúkajúci najrôznejšie uhly pohľadu. Médiami sú živé telá a videoprojekcia.