Hojdanie, schúlenie sa, prikrčenie sa, vznášajúca sa končatina, kývanie sa, vrtenie, točenie, hádzanie hlavou či zbieranie ničoho a dokonca aj tancovanie - takto vedci pomenovali stereotypné činnosti makakov v laboratóriách. Stereotypné správanie sa sú činnosti bez zjavného cieľa alebo funkcie, ktoré sú opakované dookola. Prichádza k nim vtedy, keď sú zvieratá zbavené sociálnych kontaktov alebo zatvorené v nevhodných priestoroch, v cirkusoch, laboratóriách, či v zoo. Stereotypné správanie sa môže vyvinúť u širokej škály druhov od kanárikov cez ľadové medvede až po ľudí. Niektorí jedinci trávia až 70 % svojho času prechádzaním sa hore dole pozdĺž klietky alebo inou stereotypnou činnosťou.

​

Prečo dochádza k takémuto správaniu a aké sú jeho účinky?
Výskum ukázal, že priaznivou pre organizmus môže byť práve rytmickosť repetitívneho pohybu. Deti, ktoré trpia udieraním si hlavy, majú často blízko k iným formám rytmickej aktivity a prejavujú sa ako veľmi citlivé na hudbu. Iné štúdie naznačili, že stereotypné správanie u zvierat vyvoláva stav podobný tranzu a je prepojené so znížením vnimavosti na okolité prostredie.
Pohľad na tieto zvieratá môže pripomínať GIFká, opakujúce sa pohyblivé obrázky masívne rozšírené na sociálnych sieťach. Rytmické pohyby ako prenášanie váhy pri chôdzi, či kývanie hlavou u slonov môžu evokovať rockový koncert alebo nočný klub. Každopádne panuje zhoda, že stereotypné správanie je znakom hlbokej úzkosti a stresu a v mnohých prípadoch ide o sebapoškodzovanie.

​

Je teda tanec abnormálne repetitívne správanie?
Tanec zahŕňa veľké spektrum aktivít a objavuje sa v mnohých kontextoch, rovnako môže byť poháňaný rozličnými druhmi potrieb: túžbou po pohybe, socializácii, snahou o hlbšie prežívanie času a priestoru, vniesenia citlivosť do ubýjajúcej každodennosti, či túžbou byť videný, pozorovaný... Môžme sa pohrávať s podobnosťami vo forme a motivácii: tanec nemá zjavný praktický zmysel, často je rytmický, môže byť repetitívny, a často sa vykonáva s cieľom uniknúť z prostredia, z reality, nechať sa unášať preč. 
Je teda druhom abnormálnej repetitívnej aktivity malej intenzity, ktorej cieľom je zvládnuť svoju existenciu v danom prostredí? Tancovali by sme, keby sme mali ideálne životné podmienky? Vedecká odpoveď zatiaľ nie je, neexistuje dokonca ani jednotná definícia tanca.
Tanec sa však môže stať abnormálnou repetitívnou aktivitou, sme o tom presvedčení, v rámci nášho nového tvorivého procesu urobíme všetko pre to, aby sme sa priblížili k tomuto prekvapivému, hypnotizujúcemu a zvláštnemu správaniu zvierat v stave hlbokej úzkosti a stresu. V nasledujúcich blogoch sa s vami podelíme o naše inšpirácie, otázky, videá a stratégie použité vo výskume k novému tanečnému predstaveniu, ktorého išpiráciou sú Abnormal Repetitive Behaviours. 

A ak sa chcete dozvedieť viac o fenoméne abnormal repetitive behaviour, prečítajte si text pod videom.